Hana Gregorová (roz. Lilgová)

(30.1. 1885 Martin – 11.12. 1958 Praha)

Spisovateľka, ochotnícka herečka, osvetová pracovníčka, publicistka, bojovníčka za emancipáciu, prvá feministka

Život a profese

„Je svrchovaný čas, aby i na Slovensku zjavily sa typy nespokojných žien, aby prestala bojazlivá poslušnosť oproti mužom – pánom.“ (Ženy, 1912)

Narodila sa roku 1885 v Turčianskom sv. Martine, v rodine starého farbiarského rodu Lilgovcov. V Martine navštevovala základnú školu pod vedením Jána Meličku, neskôr Andreja Sokolíka, bývalého profesora revúckeho gymnázia. Navštevovala maďarskú meštianku, ďalšie vzdelanie nadobudla ako samouk. Doma nenašla pochopenie pre vyššie vzdelanie na učiteľskom ústave. Stala sa aktívnou osvetovou pracovníčkou, ochotníckou herečkou. Ako členka Slovenského spevokolu v Martine (1903-1913) sa venovala ochotníckej divadelnej činnosti, stvárnila okolo 20 divadelných postáv, napr. postavu Hany v Urbánkovej hre Škriatok, Zuzky v Holého Márnotratnom synovi, Marty u Raupachovom Mlynárovi a jeho dieťati (všetky 1903), postavu Paulíny v hre Zuzkin pán kaprál od K. Costu, Sajdáčky v Mariši bratov Mrštíkovcov (obe 1904), Otílie v hre Manžel vo dvoch exemplároch od E. Peškovej (všetky 1905), Pepky v hre Lumpacivagabundus od N. Nestroya, Nyoly v Ráduzovi a Mahuliene od J. Zeyera (obe 1906), Matky v rovnomennej hre manžela Jozefa Gregora-Tajovského, ktorý ju režíroval (1908) a i.

R. 1907 sa vydala za spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, napriek vekovému rozdielu, sociokultúrnemu pôvodu, rôznym záľubám a názorom bolo ich manželstvo založené na rešpekte a oddanosti. Túžba po rozšírení a možnosti vzdelania bola hlavným motívom Haninho súhlasu s vydajom, v čom ju manžel podporoval. Manželstvo však nebolo úplne ideálne. Spojenie dvoch silných individualít, introvertného Jozefa a spoločenskej Hany, spôsobovalo zložité situácie v ich spolužití.

Po svadbe pôsobila s manželom v rumunskom Nadlaku, kde Tajovský pracoval v Ľudovej banke. Hana sa venovala osvetovej práci, hrala divadlo, pôsobila v spolku Kruh, rozširovala Dennicu. Manžela nasledovala aj do Prešova. Tam sa zameriavala na osvetovú a buditeľskú činnosť, rozširovala slovenskú tlač, zbierala výšivky pre martinské a pražské múzeum. Vo svojej domácnosti sa snažili vytvoriť literárno-kultúrne slovenské centrum, kde sa stretávali literáti, študenti, priatelia. Po ich návrate do Martina (1912) na čas odišla Hana do Prahy. Pracovné príležitosti a naliehanie manžela ju priviedlo späť do Martina, kde sa venovala prednáškovej činnosti. Prednáškou o ženách na pôde Živeny a knižnou prvotinou Ženy (1912) sa vydala na cestou emancipácie slovenských žien a feministických snáh. Jej ambície však ostro narážali na súdobé pomery aj samotné myslenie žien. Gregorovej zápal za zmenu pomerov, ktorú prezentovala vo svojom vystúpení, neprijali intelektuálne a národne aktívne kruhy veľmi pozitívne. Negatívny postoj k jej myšlienkam zaujali aj predstaviteľky Živeny, E. Maróthy-Šoltésova, či T. Vansová. Veľký odpor vzbudila najmä u S. Hurbana-Vajanského, vedúceho ideológa slovenskej strany, ktorý videl vo vyššom vzdelávaní žien ohrozenie. 

Gregorová vo svojom debute čitateľom priniesla príbehy o ženách, so zložitými osudmi. Nemali dovolené vzdelávať sa, žiť podľa vlastného slobodného rozhodnutia. V jednotlivých krátkych príbehoch nastolila myšlienky feminizmu, poukazuje na spoločenské konvencie, ktoré udržiavali predstavu nepotrebnosti vzdelania, čítania, rozvoja ženského ducha, ale aj zbytočnosť vzdelania pre prostí ľud. „...ženu učia len smutnému hrdinstvu utrpenia, ale nie činu.“ (Ženy, 1912 – „Žiarlivý“- s. 27). Zobrazovala osudy žien v manželských zväzkoch, v úlohe matiek, bezdetných, túžiacich po zmysle života, naplnení snov. „... moja budúcnosť je priniesť na svet jeden, najviac dva biedne ľudské životy a potom dokonať smutnú úlohu manželky.“ (Ženy, 1912 – „Odpoveď priateľke“ – s.71) Vo svojich dielach upozornila na potrebu hlbšieho poslania žien a ich životného naplnenia, ktoré nekriticky referovala čitateľovi.

V roku 1915 Tajovský narukoval do rakúsko-uhorskej armády, Hana zostala v Martine. O rok neskôr (1916) sa v Budapešti narodila ich dcéra Dagmar. V ťažkom vojnovom období sa pasovala  so zdravotnými a existenčnými problémami. Prvé roky materstva boli náročné a osamelé. Po skončení vojny sa zamestnala v redakcii denníka Slovenský východ v Košiciach (1918-1919), neskôr prijala ponuku referentky pre Slovensko na Ministerstve školstva a národnej osvety v Prahe. Po návrate Tajovského sa spoločne usadili v Bratislave (1920).

V 20. rokoch Hana spolu s manželom stáli pri založení Literárneho odboru Umeleckej besedy slovenskej, v ktorej sa angažovala ako predsedníčka. Udržiavala priateľské kontakty s osobnosťami českého kultúrneho a umeleckého sveta, organizovala spoločenský život spisovateľov v Literárnom odbore Umeleckej besedy slovenskej a organizovala literárne salóny, na ktorých sa zúčastňovali významní českí, slovenskí a zahraniční hostia (Vlado Clementis, Laco Novomeský, Otokar Fischer atď.). Nimi vytvárala aj priaznivú atmosféru pre mladých umelcov, ktorých podporovala. Dom Gregorovcov sa stal v rokoch 1920-1940 kolískou činnosti príslušníkov mladej tzv. poprevratovej slovenskej generácie.

Na jej ideovú a názorovú orientáciu vplývali Dennica a Hlas, ktoré prinášali nielen vzory úspešných žien, ale vyjadrovali sa za názorovú a hmotnú samostatnosť žien. To sa odrazilo aj v témach jej diel, kde sa venovala najmä otázkam postavenia žien v rodine, spoločnosti.  Zameriavala sa na ich závislosť od mužov v materiálnej, ale aj vzdelanostnej a spoločenskej rovine. Po prevrate reflektovala postavenie žien obohatené o kritické sociálne a psychologické sondy - Môj svet (1920), Pokorní ľudia (1924). Svojimi dielami reagovala aj na zložité životné otázky v 30. rokoch spájaných s hospodárskou a politickou situáciou – Vlny duše (1933), Čas nezastavíš (1938). Dotkla sa aj pomerov okupácie Slovenska a Česka v zápiskoch o živote jej vnúčat Život (Radosť) bez tône a slzy vekov (1945). V románe Slovenská žena pri krbe a knihe (1929) opisovala účasť žien v národnom hnutí a osvetovej a verejnej činnosti, najmä v štúrovskom období. Porovnávala úlohy ženy a najmä vnímanie pasívnej oddanosti, ktorá sa stala v dobe boja za národne ciele spiatočníckou. Opisuje ženské vzory, ktoré si už v tom období dokázali získať uznanie mužov, ale aj mužov, ktorí ženské snahy podporovali. Pozornosť venovala aj deťom a ich rozvoju, písala literatúru pre deti. Aj v rozprávkovej tvorbe preferovala realitu bez falošnej sentimentality, vyzdvihovala humanitu a lásku. Taktiež bola známa ako „teta Hana“ vo vysielaní československého rozhlasu.

Okrem literárnej tvorby bola činná publicistka. Ako redaktorka denníka Slovenský východ  uverejnila niekoľko článkov o česko-slovenských vzťahoch. V rokoch 1923-1926 referovala o predstaveniach Slovenského národného divadla v Robotníckych novinách. V Slovenských smeroch publikovala množstvo recenzií slovenských, francúzskych a ruských autorov (1935-1938). Čím poukazovala aj na svoju prekladateľskú činnosť z ruštiny, češtiny a iných. Okrem toho ďalšie svoje články, úvahy, úvodníky, polemiky publikovala v Slovenských zvestiach, Slovenskom Denníku, Živene a ďalších. Jej publicistická činnosť odrážala jej aktívne verejno-spoločenské zanietenie po príchode do Bratislavy.

Okrem písania sa venovala pomoci v spolku Solidarita pre nezamestnaných, zúčastnila sa na zakladajúcej schôdzi kultúrneho spolku Stúdio v Košiciach združujúceho slovenskú a maďarskú mládež. Zúčastňovala sa na rôznych ženských a spisovateľských kongresoch, parížskom kongrese Ligy pre ľudské práva atď.

Hana Gregorová bola spoločensky vyťažená, ale snažila sa skĺbiť pracovné povinnosti s výchovou dcéry. Spoločne navštívili mnoho miest na Slovensku aj v zahraničí, čím sa snažila Hana rozširovať obzor poznania a vzdelávania svojej dcéry. Viedla ju k umeniu, jazykom. Po smrti manžela (20.5.1940) sa presťahovala za dcérou do Prahy a venovala sa literárnej tvorbe. Spolupracovala s ilegálnou protinacistickou skupinou a po oslobodení sa zapojila do ženského a mierového hnutia. V ženskom hnutí vyvíjala úsilie o emancipáciu žien, zdôrazňovala potrebu ich vzdelávania. Po roku 1945 sa stala čestnou predsedníčkou Zväzu slovenských žien. Neskôr členka Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne styky so Sovietskym zväzom, aj vďaka náklonnosti k ruskej literatúre. V tomto období bola naďalej literárne činná, pracovala na svojich Memoároch a životopise Jozefa Gregora- Tajovského. Zomrela v Prahe 11. 12. 1958, pochovaná je spolu s manželom v Tajove.

Dílo

Ženy (1912)

Môj svet (1920)- zbierka noviel

Kytka a O Zorke, čo každému svietila ( 1922)- rozprávky

Pokorní ľudia (1924)

Oddané srdiečka (1926)- rozprávka

Slovenská žena pri krbe a knihe (1929)

Zo srdca (1930)

Vlny duše (1933)- román

Rozprávočky z rádia (1931)- rozprávky

Pavko v Prahe (1933)- rozprávka

Svet je tak krásny (1935) – cestopisné črty

Čas nezastavíš (1938)- román

Ženy- matky za svetový mier (1946)

Ženy (1946) 2. prepracované vydanie

Cudzím dvorom (1949)

Trpké údely (1958) – výber próz

Spomienky (1979)- posmrtne

Zdroje

ĎURÁNOVÁ, Ľudmila a kol. Lexikón slovenských žien. Martin: Národný biografický ústav SNK, 2003. 288 s. ISBN 80-89023-30-4.

GREGOROVÁ, Dagmar. Ani čas nemení. Dôverne listy Hany Gregorovej a Jozefa Gregora Tajovského. Bratislava: Smena, 1972. 179 s.

GREGOROVÁ, Hana. Slovenka pri krbe a knihe. Praha: Mazáčová slovenská knižnica, 1929. 251 s.

GREGOROVÁ, Hana. Ženy. Liptovský sv. Mikuláš: F. Klimeš, 1912. 156 s.

ŠOURKOVÁ, Anna. Hana Gregorová. IN: Knižnica. Martin: Slovenská národná knižnica, 2008. roč. 9, č. 11-12. s. 90-93. ISSN: 1335-7026.

GREGOROVÁ- PRÁŠILOVÁ, Dagmar. Listy. Príbeh manželstva Jozefa Gregora Tajovského a Hany Gregorovej. Bratislava: Archa, 1996. ISBN 80-7115-124-6. 370 s.

GREGOROVÁ- PRÁŠILOVÁ, Dagmar. Gregorovský dům. Praha: nakladatelství X-Egam, s.r.o., 1995. s. 213. ISBN 80-86395-97-5.

GREGOROVÁ- PRÁŠILOVÁ, Dagmar. Dopisy z manželství. Praha: Sdružení MAC, spol. s r.o., 2001. ISBN 80-86015-78-5. 95 s.

Hana Gregorová nielen pri knihe. Banská Bystrica: Štátna vedecká knižnica- Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici, 2009. ISBN 978-80-89388-06-6. 41 s.

LAJČIAK, Ján. Slovensko a kultúra. SME: Zlatý fond, 1997-2015. [online] [citované 20.6.2016] Dostupné na internete:  <http://zlatyfond.sme.sk/dielo/295/Lajciak_Slovensko-a-kultura/3>.

MARÓTHY- ŠOLTÉSOVÁ, Elena. O „ženách“ Hany Gregorovej. IN: O autoroch a knihách. SME: Zlatý fond, 1997-2015. [online] [citované 3.7.2016] Dostupné na internete: <http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1514/Marothy-Soltesova_O-autoroch-a-knihach/3>.

ŠMATLÁK, Stanislav. Dejiny slovenskej literatúry II. (19. storočie a prvá polovica 20. storočia). Bratislava: Literárne informačné centrum, 2001. 559 s. ISBN 80-88878-68-3.

VYDROVÁ, Hana. Hana Gregorová. Personálna biografia. Martin: Matica slovenská, 1974. 157 s.