Zora Jesenská

(3.5. 1909 Martin – 21.12. 1972 Bratislava)

Prekladateľka, publicistka, redaktorka, literárna kritička, teoretička prekladu, členka Živeny

Život a profese

Neter Janka Jesenského, narodila sa v máji 1909 v Martine. Navštevovala ľudovú školu (1915- 1918) a všeobecné vzdelanie získala na gymnáziu (1918- 1922). V rokoch 1925-1935 študovala hru na klavíri na Hudobnej škole pre Slovensko, resp. na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave. Od roku 1935 do 1939 pôsobila v Martine ako súkromná učiteľka hry na klavíri. S podporou rodiny sa venovala aktívnemu vzdelávaniu a všestrannej činnosti (vlastná tvorba dramatických a hudobných diel, štúdium jazykov a svetovej literatúry). Manželka prekladateľa, publicistu, vedeckého pracovníka Ústavu slovenskej literatúry SAV, literárneho, filmového a divadelného kritika Jána Roznera.

Publikačnú činnosť začala od 30. rokov v rôznych periodikách, najmä v Živene, Národných novinách, Eláne, Slovenských pohľadoch, Kultúrnom živote a i. časopisoch a denníkoch. Išlo o články, krátke štúdie, glosy, v ktorých rozoberala otázky a problematiku literatúry, výtvarného umenia, folklóru, kultúry a politiky. Jesenská sa vo svojich prácach vyjadruje priamo, pomenúva javy pravdivo a hľadá omnoho širší kontext udalostí, aby sa dostala čo najbližšie k pravde. Aj pri pálčivejších témach ako snahy o obmedzenie ženského štúdia (Vyznania a šarvátky - O obmedzení ženského štúdia, 1941, Živena) je Jesenskej reakcia racionálna, nepatetická, priama a súčasne fundovaná. Poukazuje na skutočné okolnosti a snaží sa odhaliť a ukázať pravdu. „... dôležité je na jej práci to, že učí poznávať umenie, rozlišovať jeho hodnoty a naznačuje čitateľovi, po ktorých cestách má ísť pri sledovaní pravdy a krásy v umeleckej tvorbe.“[1] R. 1967 bola ocenená titulom zaslúžilej umelkyne.

V r. 1968 sa svojou publicistickou činnosťou zapojila do obrodzovacieho procesu, zasadzovala sa za demokratizáciu pomerov v republike. Verejne vystúpila proti násilníckym praktikám polície v r. 1969 po víťaznom hokejovom zápase nad Sovietskym sväzom. Svoj názor vyjadrila v českých Listech v článku První rázné vystoupení policie Slovenské socialistické republiky. Následne bola za svoje aktivity počas normalizácie perzekovaná. Postupne bola vylúčená zo všetkých organizácii a verejného života, jej diela zakázané a uložené v trezoroch, prípadne zničené. V roku 1972 zomrela na leukémiu. Jej pohreb sa komunistický režim snažil všemožne obmedziť, prerástol do tichej manifestácie. Pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine. 

V jej aktivitách sa odrazili aj vlastné vnútorné rozbroje. Niekoľkokrát sa stiahla z verejného života. V roku 1939 sa začala angažovať v spolku Živena, ako redaktorka pracovala až do roku 1949. Zameriavala sa na hodnotenie diel slovenskej literatúry, ale aj na otázky ženského hnutia. V r. 1943-1949 sa ako podpredsedníčka Živeny a šéfredaktorka časopisu, aktívne zúčastňovala na medzinárodných spisovateľských a novinárskych podujatiach. V časopise Živena sa snažila dosiahnuť úroveň kultúrno-spoločenských a literárnych periodík. Počas jej pôsobenia sa vyhranila aj koncepcia prekladovej edičnej činnosti v edícii Kníh Živeny. Na prelome 40. a 50. rokov sa odmlčala vo svojej kritickej činnosti. Následne pracovala v Matici slovenskej v Martine do r. 1952. Súčasne prednášala rusistiku na Filozofickej fakulte SU v Bratislave, kde pracovala ako redaktorka v Tatrane (1952-1956). Svoju obnovenú kritickú činnosť zamerala na vyjasňovanie ideových a estetických otázok. Významným spôsobom sa zaslúžila aj o teoretické reflexie spisovného jazyka v umeleckej literatúre.

Pre jej umelecké smerovanie bolo jedným z rozhodujúcich faktorov stretnutie s dielom Timravy, ktorá svojim zobrazením pravdy privádzala na dno poznania. Pozornosť jej venovala vo svojom výbere článkov Vyznania a šarvátky (1963) - Timrava (1937), Prečo ju máme radi (1937), ktoré pôvodne vyšli v Živene. V nich sa venovala obhajobe tvorby predvojnovej generácie, najmä Boženy Slančíkovej-Timravy, ktorú považovala za „najírečitejšiu a najčistokrvnejšiu realistku“. Timrava vo svojich dielach zobrazovala pravdu, nevytvárala ideály, vzory, ani politické, či národné hodnoty. Nesúhlasila s idealistickým obrazom národovcov o slovenskom ľude. Jesenská v jej tvorbe videla modernosť, aktuálnosť, mravnú silu. Zobrazovanie reality a poukazovanie pravdy bolo aj pre ňu neodmysliteľnou hodnotou pre tvorbu.

Jesenská ako popredná slovenská prekladateľka, spolutvorkyňa slovenskej prekladateľskej školy, získala Cenu Janka Kráľa za preklady zo slovanských literatúr (1948) a Národnú cena za preklad diel Vojna a mier a Tichý Don (1950). Medzi elitu sa dostala hneď prvým prekladom výberu poézie Lermontova pod názvom Básne (1940). Vo svojej prekladateľskej činnosti vychádzala z ideového chápaniu prekladu. Základným ohnivkom prekladu bola umelecká idea diela, ktorého správne pochopenie a uchopenie demonštrovala aj umeleckým a básnickým jazykom originálnych prekladov. Praktickú prekladateľskú činnosť doplnila aj teoreticky, svojimi štúdiami a kratšími príspevkami, napr. O prekladaní básnického diela (1946), no najmä prácou Zvýšiť majstrovstvo prekladu umeleckej literatúry (1956). Bola poradnou členkou pri zostavovaní nových pravidiel slovenského jazyka v pol. 50. rokov a tiež bola prizvaná k spolupráci na Slovníku slovenského jazyka (1958-1965). Pokúsila sa o vlastnú literárnu tvorbu, ako autorka reportážnych kníh Bola som v Sovietskom sväze (1949), Cesta do Moskvy (1952). V reportáži Bola som v Sovietskom sväze opísala svoje dojmy a skúsenosti z krátkeho pobytu ako členky delegácie česko-slovenských spisovateľov. Reflektuje pomery po vojne, poukazuje na nedostatky a tiež na všetky pokroky. Vyvracia a potvrdzuje niektoré predstavy o živote v Sovietskom sväze. Neobišla ani porovnanie smerovania sovietskeho režimu, ktorý si uvedomil pravú podstatu revolúcie. Vyzdvihovala podporu vedy, kultúry a najmä rešpektovanie všetkých národností tvoriacich Sovietsky sväz. Reagovala aj na ženské otázky, práce, spoločenského postavenia, materstva, ktoré prirovnala k slovenským pomerom. Opisovala mestá, ktoré navštívila, spustošenie, rekonštruovanie. V oboch reportážach sprostredkúva svoje očarenie z veľkej krajiny. Okrem toho vydala výber článkov z publicistiky Vyznania a šarvátky (1963). Svojou činnosťou upadla do nemilosti vtedajšieho spoločensko-politického režimu, najmä svojimi reportážnymi dielami, ktoré boli vnímane ako nevhodné pre režim. Edícia Kníh Živeny, ktorú riadila, zanikla a celá jej publikačná činnosť bola cenzurovaná.

Po roku 1956 sa zamerala len na preklad. Po zákaze činnosti nejaký čas publikovala pod pseudonymom Neznáma čitateľka a E. Letričková. V prekladateľskej činnosti sa sústredila hlavne na diela klasikov ruskej literatúry, čo vyplývalo nielen z rodinnej tradície, ale aj osobného vzťahu k týmto autorom ( I. E. Babeľ, A. P. Čechov, F. M. Dostojevskij, N. V. Gogoľ, I. A. Gončarov, M. Gorkij, M. J. Lermontov, N. S. Leskov, A. S. Puškin, M. A. Šolochov, L. N. Tolstoj, I. S: Turgenev a i.). Prekladala aj diela literátov českej (J. Topol), francúzskej (E. Romieu, Ch. Philippe, G. Flaubert, A. Dumas a i.) národnosti. V nemeckej literatúre sa venovala najmä dramatickej tvorbe ( F. Schiller, R. Hochhuth a i.), prekladanej za interpretačnej pomoci svojho manžela Jána Roznera. Ako manželská dvojica sú autormi prekladov jedenástich Shakespearových diel (Romeo a Júlia, Hamlet, Othello, Král' Lear, Macbeth, Coroliana, Antonius a Kleopatra, Večer trojkráťový, Sen noci svätojánskej, Ako sa vám páči, Zimná rozprávka).

[1] TOMČÍK, MILOŠ. Zápas o pravdu v kritickej tvorbe Zory Jesenskej. IN: JESENSKÁ, Zora. Vyznania a šarvátky. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1963.s. 18.

Dílo

KNIŽNÉ DIELA:

Bola som v Sovietskom sväze (1949)

Tvárou k budúcnosti. (Cesta po SSSR) (1951)

Cesta do Moskvy (1952)

Zvýšiť majstrovstvo preklad umeleckej literatúry (1956)

Vyznania a šarvátky (1963)

PREKLADY: viac ako 100 prekladov, vyberáme:

BAŽOV, Pavel Petrovič: Malachitová škatuľka. Z rus. orig. Bratislava: Mladé letá, 1968.

BEAUVOIR, Simone de: Krv iných. Z franc. orig. Martin: Živena, 1947.

ČECHOV, Anton Paulovič: Pomýlené lásky. Z rus. orig. Bratislava: Tatran, 1966.

DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michajlovič: Bratia Kamarazovci, román v 4 častiach s epilógom. Z rus. orig. Martin: Matica slovenská, 1942.

FLAUBERT, Gustave: Pani Bovary (Vidiecke mravy). Z franc. orig. Martin: Živena, 1948.

Zdroje

ĎURÁNOVÁ, Ľudmila a kol. Lexikón slovenských žien. Martin: Národný biografický ústav SNK, 2003. 288 s. ISBN 80-89023-30-4.

HUŤKOVÁ, Anita. Prekladateľské umenie Zory Jesenskej. IN: Opera Slavica. XVI, 2006. [online] č. 1. s. 36-40. [citované 19.6.2016] Dostupné na internete: <https://digilib.phil.muni.cz/bitstream/handle/11222.digilib/116746/2_OperaSlavica_16-2006-1_6.pdf?sequence=1>.

JESENSKÁ, Zora. Vyznania a šarvátky. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1963. 462 s.

JESENSKÁ, Zora. Bola som v Sovietskom sväze. Bratislava: Tatran, 1949. 51 s.

MALITI- FRAŇOVÁ, Eva. Tabuizovaná prekladateľka ZORA JESENSKÁ. Bratislava: Ústav svetovej literatúry SAV, 2007. 208 s. ISBN 978-80-224-0954-4.

ROZNER, Ján. Sedem dní do pohrebu. Bratislava: Marenčin PT, spol. s r.o. 2009. 311 s. ISBN 978-80-8114-009-9.

TOMČÍK, Miloš. Zápas o pravdu v kritickej tvorbe Zory Jesenskej. IN: JESENSKÁ, Zora. Vyznania a šarvátky. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1963. 5- 18s.

KUBIŠ, M. Pavol. Zora Jesenská stavala mosty medzi Slovenskom a svetom. IN: Slovenské národné noviny. [online] 2014.  [citované 12.6.2016] Dostupné na internete: <http://snn.sk/news/zora-jesenska-stavala-mosty-medzi-slovenskom-a-svetom/>.

MALITI-FRAŇOVÁ, Eva. Zora Jesenská v spore o slovenského Shakespeara. In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. [online] 2005. [citované 12.6.2016] Dostupné na internete: <http://www.aspekt.sk/aspekt_in.php?content=clanok&rubrika=18&IDclanok=197>.

MALITI- FRAŇOVA, Eva. Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská. IN: Knižná revue. [online] 2007. č. 9. [citované 12.6.2016] Dostupné na internete:  <http://www.litcentrum.sk/37277>.

REMIAŠOVÁ, M., MOKRÁ, Z. Zora Jesenská. In: Osobnosti.sk. c 2004-2016. ISSN 1338-2403 [citované 12.6.2016] Dostupné na internete:  <http://www.osobnosti.sk/osobnost/zora-jesenska-1474>.

ROZNER, Ján. Sedem dní do pohrebu. Bratislava: Vydavateľstvo Marenčin PT, 2009. 288 s. ISBN 978-80-8114- 009-9.