Jindřiška Hušková-Flajšhansová

(Jindra Hušková)

(12.2.1898 Praha - 7.9.1980 Bratislava, Veľký Biel)

Filologička, prekladateľka, divadelná kritička, profesorka rumunštiny

Život a profese

Narodila sa vo februári 1898 v Prahe v rodine významného českého profesora a filológa Václava Flajšhansa a Jidnrišky Flajšhansovej, rod. Kakšovej, českej aktivistky, literátky a redaktorky Českých listů. Štúdium absolvovala na gymnáziu v r. 1908- 1916, následne pokračovala štúdiom v r. 1916-1919 a 1920-1921 na Karlovej univerzite v Prahe, kde študovala klasickú a románsku filológiu. Absolvovala rok na univerzite v Bukurešti (1919-1920), doktorát získala r.1921 na Karlovej univerzite v Prahe. Titul docentky (1955) a  mimoriadnej profesorky (1968) získala na Univerzite Komenského v Bratislave.

Svoje profesijné pôsobenie v Bratislave začala r. 1921 ako pracovníčka Univerzitnej knižnice, kde pracovala do r. 1939. V roku 1922 nastúpila na Univerzitu J. A. Komenského ako externá lektorka rumunského jazyka a literatúry. Svojou činnosťou prakticky nadviazala na tradície československo-rumunských vzťahov, ktoré sa budovali najvýraznejšie od 2. polovice 19. storočia. Okrem toho sa venovala aj organizačnej činnosti. R. 1929 stála pri založení bratislavskej pobočky československo-rumunského inštitútu v Prahe. Organizovala výmenné pobyty hudobných interpretov, prednáškové turné v Rumunsku aj ČSR. Jej aktívnu činnosť prerušila 2. svetová vojna, počas ktorej nemohla publikovať. Do centra diania sa opäť dostala až r. 1946.

V r. 1939- 1950 viedla Ústrednú knižnicu Slovenskej vysokej školy technickej, 1950 – 1952 knižnicu Filozofickej fakulty SU. Od roku 1953 bola vymenovaná za riadnu lektorku rumunského jazyka a literatúry na UK v Bratislave. Vo svojej činnosti sa venovala 3 hlavným problémom: štúdiu rumunskej lingvistiky a drámy, prekladom rumunskej beletrie a pedagogickej práci na univerzite, kde vybudovala rumunský seminár a bohatú knižnicu.

Hušková-Flajšhansová bola najmä predstaviteľka rumunistiky, propagátorka slovenskej a českej kultúry v Rumunsku a šíriteľka poznania o rumunskej tvorbe v ČSR. Vzájomným vzťahom s Rumunskom sa začala venovať po 1. sv. vojne, udržiavala kontakty s mnohými významnými osobnosťami medzivojnovej kultúry, čo dokladuje jej zachovaná korešpondencia. Hušková-Flajšhansová sa stala stredobodom vzájomných kultúrnych kontaktov obdobia. Jej činnosť v slovenskom prostredí sa úzko spájala s českým kontextom, čím vyjadrovala nielen československo-rumunskú, ale aj česko- slovenskú vzájomnosť.

Vo svojich prácach sa zamerala na modernú rumunskú literatúru a drámu, ako aj jej históriu a teóriu. Snažila sa oboznámiť československých čitateľov s rumunskou tvorbou. V diele Rumunští prozaikové v rámci vývoje jednotlivých literárních škol (1927), venovanej prof. Ovidovi Densusianovi, podáva stručný vývoj rumunského písomníctva so zameraním na prózu. Vytvára ucelenú predstavu o vplyvoch a formovaní literárnej tvorby ako aj formovaní kultúry rumunského národa. Tematicky člení vývojové vlny od prvých predstaviteľov, zakladateľov, cez mladý prúd „omladiny“, taktiež dôraz na národné reálie až po obdobie pesimizmu a skepsy. V jednotlivých etapách vyberá charakteristických autorov pre danú dobu, zároveň vzájomne komparuje tvorbu období a usúvzťažňuje dobové diskurzy. Dielo obsahuje aj ukážky z diel jednotlivých autorov. V štúdii Moderné rumunské drama (1934) informuje československú čitateľskú verejnosť o rumunskej modernej dráme ako jednej zo zložiek divadelnej kultúry v Európe. Sleduje vývoj od zmienky o prvej divadelnej hre v r. 1782 v Brašove v Transylvánii v meste Sibiiu. Do povedomia dostáva najvýraznejších dramatikov, ich diela a význam pre ďalšie smerovanie. Reflektuje postavenie, poslanie divadla a vplyvy na divadelnú kultúru. Napr. v dobe Alesandriho (1840-1880) divadlo má byť “...školou, kde v radostním smích se naučíš vyhýbati nemocem i jakýmkoli zlým návykům.“ (str. 15) Pestrý vývoj dokladuje výberom aj autorov orientujúcich sa na kritické zobrazenie spoločnosti, taktiež vplyvmi francúzskych dramatikov vo vojnovom, či pluralite smerovaní  v povojnovom období.

Hušková-Flajšhansová venovala rumunskej literatúre viaceré knižné práce. Ďalej v zameraní aj na teóriu literatúry bola spoluautorka Dejín svetovej literatúry (1963). Odborné štúdie z oblasti rumunskej lingvistiky publikovala v českom aj slovenskom jazyku, najmä v periodikách Jazykovedný časopis, Zborník Filozofickej fakulty UK- Philologica, tiež v rumunských odborných časopisoch, napr. v Datine. Od r. 1915 prispievala do Ženských listov, neskôr do Prúdov, do rumunských periodík Conteporanul, Ateneu, Secolul XX a i. sériou článkov o čs.- rumunskej vzájomnosti.

Bola manželka K. Hušeka, demokrata, šéfredaktora Slovenského denníka, v ktorom sa často uverejňovali príspevky o rumunskej kultúre. Jej manžel bol za svoju činnosť redaktora Slovenského denníka chvíľu väznený a r. 1948 bol prepustený z Týždenníka demokratickej strany. Hušková sa začala viac zaujímať o preklady do slovenského jazyka.

Hušková-Flajšhansová sa venovala prekladom rumunskej prózy (Som bosý od Z. Stanca, Cesta bez prahu od P. Dimitria, Výber poviedok od M. Sadoveana a i.), literatúry pre deti a mládež (Veľká bitka pri Malom jazere od O. Pancu-ląsiho), drámy (Burina od A. Barangu, Stratený list od I. L. Caragialeho, Posledná senzácia od M. Sebastiana, Kdesi ďaleko od M. Stefanesca a i.).

V r. 1922-1937 pôsobila ako divadelná kritička  a referentka Slovenského denníka v Bratislave, kde uverejňovala články a kritiky o činnosti činohry SND. V oblasti slovenského knihovníctva prispela k zriadeniu jeho štúdia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pod vplyvom Hany Gregorovej účinkovala ako spoluorganizátorka ženského hnutia na Slovensku. Pôsobila ako  zodpovedná redaktorka časopisu Zväzu slovenských žien Nová cesta v r. 1945-1946. Aktívne sa venovala spolkovej činnosti: členka výboru bratislavského klubu Ženskej národnej rady, tajomníčka Čs. –rumunského spolku, predsedníčka Združenia vysokoškolsky vzdelaných žien, t. 1946 -1950 podpredsedníčka Zväzu slov. knihovníkov, od r. 1923 členka Živeny, v r. 1946-1948 členka predsedníctva Ústredného výboru Zväzu slovenských žien. Za svoju celoživotnú činnosť dostala niekoľko vyznamenaní: r. 1968 ocenená zlatou medailou UK, 1973 zlatou medailou Ústredného výboru Zväzu slov. žien. Zomrela r. 1980 v Bratislave.

Dílo

Lukkulova třešeň a jiné rumunské novely (1926)

Rumunští prozaikové v rámci vývoje jednotlivých literárních škol (1927)

Moderní rumunské básnictví (1929)

Moderné rumunské drama (1934)

Slováci v Rumunsku (1935)

Zdroje

ĎURÁNOVÁ, Ľudmila a kol. Lexikón slovenských žien. Martin: Národný biografický ústav SNK, 2003. 288 s. ISBN 80-89023-30-4.

DATCU, Iordan, VAJDOVÁ, Libuša. Jindra Hušková-Flajšhansová şi corespondenţii săi romăni. Bucuresti: Editura Minerva, 1991. 250 s. ISBN 973-21-0206-3.

HUŠKOVÁ-FLAJŠHANSOVÁ, Jindra. Rumunští prozaikové v rámci vývoje jednotlivých literárních škol. Praha: Česka grafická únie, 1927. 186 s.

HUŠKOVÁ-FLAJŠHANSOVÁ, Jindra. Moderné rumunské drama. Praha: Orbis, 1934. 79 s.

HUŠKOVÁ-FLAJŠHANSOVÁ, Jindra. Lukkulova třešeň a jiné rumunské novely. Praha: Jos. R. Vilímek, 1926. 235 s.

HUŠKOVÁ-FLAJŠHANSOVÁ, Jindra. Slovensko-rumunské priateľské styky v minulosti. IN: Slováci a Rumuni. Bratislava: Nakl.“Rohlnickej osvety“, Zemedelské Muzeum, 1935, č. 1. s. 18-51.

GOGA, Octavian. Mistr Manole. Bratislava, 1935. s. 93. prel., pozn. nap. J. Hušková- Flajšhansová.