Hana (Anna) Meličková

(27.1.1900 Martin – 7.1. 1978 Bratislava)

Herečka, národná umelkyňa, pedagogička

Život a profese

"Herec musí preniesť na javisko skutočný život, nesmi to byť však fotografia, ale život umelecky pretvorený a prežitý."

Narodila sa koncom januára 1900 v rodine martinského evanjelického učiteľa Jána Meličku  a Oľgy Meličkovej (rod. Milcovej). Obaja boli národne činní, venovali sa rozvoju kultúry a pôsobili v Slovenskom spevokole, aj ako ochotnícky herci, čo dalo Hane veľmi priaznivé základy. Po absolvovaní ľudovej školy navštevovala štátnu meštiacku školu, pokračovala na vyššej obchodnej škole v Martine. Vyštudovala hru na klavír a herectvo na Konzervatóriu v Prahe (1919-1923), čím sa stala kvalifikovanou učiteľkou klavírnej hry a diplomovanou profesionálnou herečkou. Bola jednou zo zakladateľských osobností profesionálneho divadelníctva na Slovensku. Hovorí sa o nej ako o prvej modernej tragédke v slovenských divadelných dejinách.

Hana mala mnoho súrodencov, dospelosti sa dožili traja bratia Ján, Pavol a Vladimír a jej dve sestry Marta a Oľga. Všetci okrem Jána a Pavla pôsobili v Spevokole ako ochotnícki herci. Jej sestra Oľga sa vydala za Milana Thomku-Mitrovského, maliara a spisovateľa, obaja podporovali Haninu hereckú kariéru. Mitrovského kostým Salome podčiarkol jej herecký výkon debutu na doskách Slovenského národného divadla.

Po návrate z Prahy splnila dohodu s E. Maróthy –Šoltésovou a pôsobila ako učiteľka v novozaloženej župnej hudobnej škole, kde zostala do r. 1926. Rozhodovala sa medzi hudbou a herectvom. Po jej veľmi úspešnom vystúpení na jednej z repríz Wildovej Salome, prijala ponuku SND a stala sa členkou činohry SND (1926-1939 a 1945-1977). Na krátko sa vrátila aj k učiteľstvu, r. 1946 učila hereckú tvorbu v Odbornom divadelnom kurze a v akademickom r. 1951-1952 bola externou učiteľkou na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

Hana Meličková sa r. 1932 vydala za univerzitného profesora, historika a činoherného kritika Daniela Rapanta. Porodila dve dcéry, prekladateľku Danielu, manželku divadelného kritika Emila Lehutu, a lekárku Helenu. V domácnosti bola predovšetkým matkou, v súkromí bola plachá, no na javisku sa nezastavila pred žiadnou krajnosťou, ktorú si vyžadovali.

V začiatkoch jej hereckej kariéry sa na pozadí jej etablovania v súbore rozvinul boj medzi českou a slovenskou kritikou, jeden z impulzov, aby sa v divadle nevytvorilo slovenské pevné jadro. V 30. rokoch sa riaditeľom SND stal Antonín Drašar, ktorý vytvoril v činohre samostatné súbory, český avantgardný a slovenský vychádzajúci z realistickej tradície. Cieľom bolo zabrániť stratovosti divadla v čase hospodárskej krízy. Po rozdelení súboru (1932) mala Hana ponuku aj z českej strany, no stala sa protagonistkou slovenskej skupiny. Aj napriek zdaniu kontinuálneho pôsobenia v SND, nebolo to tak. Zmeny režimov neovplyvnili zásadne jej aktívnu hereckú činnosť, no podnietili zmeny vo vedúcich funkciách divadla. Tie ovplyvnili jej pôsobenie v divadle a na protest dvakrát odišla z hereckého súboru SND. Prvým prípadom bolo obdobie úsporných opatrení, kedy Meličkovej ponúkli polovičný plat ako sociálne zaistenej, nakoľko jej manžel bol univerzitný profesor. Jej druhý odchod súvisel s konfliktom s umeleckým riaditeľom SND Jánom Borodačom. Vplyv na jej herecké ponuky a role mali najmä režiséri a aj ich osobné preferencie. Polemicky bol vnímaný tretí odchod Meličkovej, vedením navrhnutá penzia v záujme o jej zdravie.

Popri rolách v Bratislave hosťovala aj v Prešove, Košiciach a u ochotníkov v Martine. Počas nečinnosti v SND hrávala v nitrianskom Ľudovom divadle a spoluúčinkovala s Andrejom Bagarom na povestných zájazdoch po Slovensku. Svoj herecký talent preukázala v pestrom spektre ženskosti. Stvárňovala paletu postáv, či šlo o ženy dobrácke, chápavé, ale i bezcitné a kruté, zemité dedinské typy, taktiež dámy zo salónov, ženy zrobené, ubité i vzdorovité, ženy mierne, láskavé i jazyčnaté a hašterivé.

Meličková počas svojho pôsobenia v SND vytvorila takmer 180 väčších či menších postáv. Zakrátko sa vypracovala na tragédku vo svetovom klasickom dramatickom repertoári (W. Shakespeare, H. Ibsen, O. Wilde), v antických drámach, ruskej klasike a i. K jej profilovým postavám patrili Eva v Madáchovej Tragédii človeka (1926), Solveig v Ibsenovej hre Peer Gynt, Eva v hre bratov Čapkovcov Adam Stvoriteľ (obe 1927), Elektra v rovnomennej Sofoklovej hre, Katerina Ostrovského Búrke, Anna Kareninova v rovnomennej Borovej dramatizácii románu L. N. Tolstého (všetky 1928), Hedda Geblerová v rovnomennej hre H. Ibsena (1929), Anna Christie v rovnomennej hre E. O´Neilla (1930), Lady Windemerová vo Vejári Lady Windermerovej O. Wilda (1933), Rašel v Gorkého Vasse Želenovovej (1937) a i. Stvárnila významné postavy v Shakespearových hrách: Hermiona v Zimnej rozprávke (1927), Olívia vo Večere trojkráľovom (1928, 1936), Adriana v Komédii omylov (1929), Portia v Kupcovi benátskom, Ofélia v Hamletovi (obe 1931), Lady Mackbeth v Mackbethovi (1933) a i.

Po návrate do SND sa ukázala najmä v domácej dramatickej tvorbe, blízke jej boli najmä postavy diel J. Gregora-Tajovského (Beta a Žofa v Statkoch-zmätkoch, 1928, 1936, 1950, 1955; Marta v Ženskom zákone, 1952), I. Stodolu (Slivková v Čaji u pána senátora, 1958), jeden z vrcholových výkonov podala v Borodáčovej inscenácii Hviezdoslavovej drámy Herodes a Herodias (1937). Neskôr svoje umenie obohacovala aj o komediálne prvky, vynikla najmä ako Panna Quickly v Shakespearových Veselých paniach z Windsoru (1954).

V malej miere ju oslovovali do filmových projektov (5 filmov), často vystupovala v rozhlase a televízii. Vo filme debutovala v snímke Ondreja Jariabka Kozie mlieko (1950), neskôr aj vo filmoch Statočný zlodej (1958), Jerguš Lapin (1960), Polnočná omša (1962) a ďalších. Vo väčšej miere sa predstavila v televíznych inscenáciách, hrách, napr. Ženský zákon (1967), Kocúrkovo (1971), Adam Šangala (1972) atď. Hrala v 76 hrách, kde vytvorila 50 postáv, ktorým vďaka svojmu hereckému umeniu vdýchla plnohodnotný život.

Za svoj umelecký prínos bola ocenená viacerými vyznamenaniami, r. 1951 laureátka Štátnej ceny za postavu Matky v hre I. Popova Rodina, r. 1955 získala ocenenie zaslúžilej a r. 1961 národnej umelkyne, ďalej nositeľka vyznamenania Za zásluhy o výstavbu (1960), ocenená televíznou cenou Zlatý krokodíl (1970). V roku 1977 odišla do dôchodku, o niekoľko mesiacov, v januári 1978 nečakane zomrela. Rozlúčka sa konala v Divadle P. O. Hviezdoslava a pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine.

R. 1970 nakrútil V. Štefko dokument o jej životnej ceste pod názvom Medailón k sedemdesiatinám Hany Meličkovej. R. 1996 bola vydaná zborníková monografia Hana Meličková, ktorá okrem príspevkov známych osobností z hereckého a osobného života herečky, obsahuje aj osobné zápisky a pamäte herečky z rôznych období jej života, súpis jej divadelných postáv, televíznych, či filmových postáv.

Zdroje

ĎURÁNOVÁ, Ľudmila a kol. Lexikón slovenských žien. Martin: Národný biografický ústav SNK, 2003. 288 s. ISBN 80-89023-30-4.

GÖTZOVÁ, Joža. Profily českých herců. Studie o soudobém českém divadle a herectví. Praha: S.V.U. Mánes, 1931. 164 s.

MAŤAŠÍK, Andrej. Majstri scény. Bratislava: Perfekt, a.s., 2003. 85 s. ISBN 80-8046-249-6.

MIKOLA, Marián. Postavy, na ktoré sa nezabúda. Hana Meličková. IN: Film a divadlo. 1978, roč. XXII., č. 22. s. 2.

PODMAKOVÁ, Dagmar. Hana Meličková. Bratislava: Tália-press, 1996. 265 s. ISBN 80-85718-29-4.

CESNAKOVÁ-MICHALCOVÁ, Milena. Slávne osobnosti divadla. Praha: Brána, 2004. 287 s. ISBN 80-7243-202-8.

ČAVOJSKÝ, Ladislav. Prví a prvoradí herci SND. Bratislava: Tália-press, 1993. 229 s. ISBN 80-85455-10-2.

JAMNICKÝ, Ján. O veciach známych i neznámych. Bratislava: Divadelný ústav, 2001. 285 s. ISBN 80-88987-40-7.

MISTRÍK, Miloš a kol. Slovenské divadlo v 20. storočí. Bratislava: Veda, 1999. 539 s. ISBN 80-224-0577-9.

SEVER, Peter. Naše paní Hana Meličková. IN: Film a divadlo. 1978, roč. 22, č. 3, s. 14.

Hana Meličková. Herecká filmografia. [online] IN: Česko-Slovenská filmová databáze. Dostupné na internete: <http://www.csfd.cz/tvurce/13952-hana-melickova/>.

– Lucia Valková –