Zobrazení zdroje stránky Hana (Anna) Meličková

(27.1.1900 Martin – 7.1. 1978 Bratislava)

'''Herečka, národná umelkyňa, pedagogička'''

== Život a profese ==
''"Herec
musí preniesť na javisko skutočný život, nesmi to byť však fotografia, ale
život umelecky pretvorený a prežitý."''

Narodila sa koncom januára 1900 v rodine martinského
evanjelického učiteľa Jána Meličku  a Oľgy
Meličkovej (rod. Milcovej). Obaja boli národne činní, venovali sa rozvoju
kultúry a pôsobili v Slovenskom spevokole, aj ako ochotnícky herci,
čo dalo Hane veľmi priaznivé základy. Po absolvovaní ľudovej školy navštevovala
štátnu meštiacku školu, pokračovala na vyššej obchodnej škole v Martine.
Vyštudovala hru na klavír a herectvo na Konzervatóriu v Prahe
(1919-1923), čím sa stala kvalifikovanou učiteľkou klavírnej hry
a diplomovanou profesionálnou herečkou. Bola jednou zo zakladateľských
osobností profesionálneho divadelníctva na Slovensku. Hovorí sa o nej ako o
prvej modernej tragédke v slovenských divadelných dejinách.

Hana mala mnoho súrodencov, dospelosti sa dožili traja
bratia Ján, Pavol a Vladimír a jej dve sestry Marta a Oľga. Všetci
okrem Jána a Pavla pôsobili v Spevokole ako ochotnícki herci. Jej
sestra Oľga sa vydala za Milana Thomku-Mitrovského, maliara a spisovateľa,
obaja podporovali Haninu hereckú kariéru. Mitrovského kostým Salome podčiarkol
jej herecký výkon debutu na doskách Slovenského národného divadla. 

Po návrate z Prahy splnila dohodu s E. Maróthy –Šoltésovou
a pôsobila ako učiteľka v novozaloženej župnej hudobnej škole, kde
zostala do r. 1926. Rozhodovala sa medzi hudbou a herectvom. Po jej veľmi
úspešnom vystúpení na jednej z repríz Wildovej Salome, prijala ponuku SND
a stala sa členkou činohry SND (1926-1939 a 1945-1977). Na krátko sa
vrátila aj k učiteľstvu, r. 1946 učila hereckú tvorbu v Odbornom
divadelnom kurze a v akademickom r. 1951-1952 bola externou
učiteľkou na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. 

Hana Meličková sa r. 1932 vydala za univerzitného profesora,
historika a činoherného kritika Daniela Rapanta. Porodila dve dcéry,
prekladateľku Danielu, manželku divadelného kritika Emila Lehutu,
a lekárku Helenu. V domácnosti bola predovšetkým matkou,
v súkromí bola plachá, no na javisku sa nezastavila pred žiadnou
krajnosťou, ktorú si vyžadovali. 

V začiatkoch jej hereckej kariéry sa na pozadí jej
etablovania v súbore rozvinul boj medzi českou a slovenskou kritikou,
jeden z impulzov, aby sa v divadle nevytvorilo slovenské pevné jadro.
V 30. rokoch sa riaditeľom SND stal Antonín Drašar, ktorý vytvoril
v činohre samostatné súbory, český avantgardný a slovenský vychádzajúci
z realistickej tradície. Cieľom bolo zabrániť stratovosti divadla
v čase hospodárskej krízy. Po rozdelení súboru (1932) mala Hana ponuku aj
z českej strany, no stala sa protagonistkou slovenskej skupiny. Aj napriek
zdaniu kontinuálneho pôsobenia v SND, nebolo to tak. Zmeny režimov
neovplyvnili zásadne jej aktívnu hereckú činnosť, no podnietili zmeny vo
vedúcich funkciách divadla. Tie ovplyvnili jej pôsobenie v divadle a na
protest dvakrát odišla z hereckého súboru SND. Prvým prípadom bolo obdobie
úsporných opatrení, kedy Meličkovej ponúkli polovičný plat ako sociálne
zaistenej, nakoľko jej manžel bol univerzitný profesor. Jej druhý odchod
súvisel s konfliktom s umeleckým riaditeľom SND Jánom Borodačom.
Vplyv na jej herecké ponuky a role mali najmä režiséri a aj ich osobné
preferencie. Polemicky bol vnímaný tretí odchod Meličkovej, vedením navrhnutá penzia
v záujme o jej zdravie. 

Popri rolách v Bratislave hosťovala aj v Prešove,
Košiciach a u ochotníkov v Martine. Počas nečinnosti v SND
hrávala v nitrianskom Ľudovom divadle a spoluúčinkovala
s Andrejom Bagarom na povestných zájazdoch po Slovensku. Svoj herecký
talent preukázala v pestrom spektre ženskosti. Stvárňovala paletu postáv,
či šlo o ženy dobrácke, chápavé, ale i bezcitné a kruté, zemité dedinské typy, taktiež
dámy zo salónov, ženy zrobené, ubité i vzdorovité, ženy mierne, láskavé i
jazyčnaté a hašterivé. 

Meličková počas svojho pôsobenia v SND vytvorila takmer
180 väčších či menších postáv. Zakrátko sa vypracovala na tragédku vo svetovom
klasickom dramatickom repertoári (W. Shakespeare, H. Ibsen, O. Wilde),
v antických drámach, ruskej klasike a i. K jej profilovým
postavám patrili Eva v Madáchovej ''Tragédii
človeka'' (1926), Solveig v Ibsenovej hre ''Peer Gynt'', Eva v hre bratov Čapkovcov ''Adam Stvoriteľ'' (obe 1927), ''Elektra''
v rovnomennej Sofoklovej hre, Katerina Ostrovského ''Búrke'', ''Anna Kareninova''
v rovnomennej Borovej dramatizácii románu L. N. Tolstého (všetky 1928), ''Hedda Geblerová'' v rovnomennej hre
H. Ibsena (1929), ''Anna Christie''
v rovnomennej hre E. O´Neilla (1930), Lady Windemerová vo ''Vejári Lady Windermerovej'' O. Wilda
(1933), Rašel v Gorkého ''Vasse
Želenovovej'' (1937) a i. Stvárnila významné postavy
v Shakespearových hrách: Hermiona v ''Zimnej rozprávke'' (1927), Olívia vo ''Večere trojkráľovom'' (1928, 1936), Adriana v ''Komédii omylov'' (1929), Portia v ''Kupcovi benátskom'', Ofélia v ''Hamletovi'' (obe 1931), Lady Mackbeth
v ''Mackbethovi ''(1933) a i.

Po návrate do SND sa ukázala najmä v domácej dramatickej
tvorbe, blízke jej boli najmä postavy diel J. Gregora-Tajovského (Beta
a Žofa v ''Statkoch-zmätkoch'',
1928, 1936, 1950, 1955; Marta v ''Ženskom
zákone'', 1952), I. Stodolu (Slivková v ''Čaji u pána senátora'', 1958), jeden z vrcholových výkonov
podala v Borodáčovej inscenácii Hviezdoslavovej drámy ''Herodes a Herodias'' (1937). Neskôr svoje umenie obohacovala aj
o komediálne prvky, vynikla najmä ako Panna Quickly v Shakespearových
''Veselých paniach z Windsoru''
(1954). 

V malej miere ju oslovovali do filmových projektov (5
filmov), často vystupovala v rozhlase a televízii. Vo filme debutovala
v snímke Ondreja Jariabka ''Kozie
mlieko ''(1950), neskôr aj vo filmoch ''Statočný
zlodej ''(1958), ''Jerguš Lapin ''(1960),
''Polnočná omša ''(1962) a ďalších.
Vo väčšej miere sa predstavila v televíznych inscenáciách, hrách, napr. ''Ženský zákon ''(1967), ''Kocúrkovo ''(1971), ''Adam Šangala ''(1972) atď. Hrala v 76 hrách, kde vytvorila 50
postáv, ktorým vďaka svojmu hereckému umeniu vdýchla plnohodnotný život. 

Za svoj umelecký prínos bola ocenená viacerými
vyznamenaniami, r. 1951 laureátka Štátnej ceny za postavu Matky v hre I.
Popova ''Rodina'', r. 1955 získala
ocenenie zaslúžilej a r. 1961 národnej umelkyne, ďalej nositeľka
vyznamenania Za zásluhy o výstavbu (1960), ocenená televíznou cenou Zlatý
krokodíl (1970). V roku 1977 odišla do dôchodku, o niekoľko mesiacov,
v januári 1978 nečakane zomrela. Rozlúčka sa konala v Divadle P. O.
Hviezdoslava a pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine. 

R. 1970 nakrútil V. Štefko dokument o jej životnej
ceste pod názvom ''Medailón
k sedemdesiatinám Hany Meličkovej''. R. 1996 bola vydaná zborníková
monografia ''Hana Meličková, ''ktorá
okrem príspevkov známych osobností z hereckého a osobného života
herečky, obsahuje aj osobné zápisky a pamäte herečky z rôznych období
jej života, súpis jej divadelných postáv, televíznych, či filmových
postáv. 

== Zdroje ==
ĎURÁNOVÁ, Ľudmila a kol. ''Lexikón
slovenských žien. ''Martin: Národný biografický ústav SNK, 2003. 288 s. ISBN
80-89023-30-4.

GÖTZOVÁ, Joža. ''Profily
českých herců. Studie o soudobém českém divadle a herectví. ''Praha:
S.V.U. Mánes, 1931. 164 s. 

MAŤAŠÍK, Andrej. ''Majstri
scény''. Bratislava: Perfekt, a.s., 2003. 85 s. ISBN 80-8046-249-6.

MIKOLA, Marián. Postavy, na ktoré sa nezabúda. Hana
Meličková. IN: ''Film a divadlo. ''1978,
roč. XXII., č. 22. s. 2. 

PODMAKOVÁ, Dagmar. ''Hana
Meličková. ''Bratislava: Tália-press, 1996. 265 s. ISBN 80-85718-29-4.

CESNAKOVÁ-MICHALCOVÁ, Milena. ''Slávne osobnosti divadla. ''Praha: Brána, 2004. 287 s. ISBN
80-7243-202-8. 

ČAVOJSKÝ, Ladislav. ''Prví
a prvoradí herci SND.'' Bratislava: Tália-press, 1993. 229 s. ISBN
80-85455-10-2. 

JAMNICKÝ, Ján. ''O veciach
známych i neznámych''. Bratislava: Divadelný ústav, 2001. 285 s. ISBN
80-88987-40-7. 

MISTRÍK, Miloš a kol. ''Slovenské divadlo v 20. storočí. ''Bratislava: Veda, 1999. 539
s. ISBN 80-224-0577-9. 

SEVER, Peter. Naše paní Hana Meličková. IN: ''Film a divadlo. ''1978, roč. 22, č.
3, s. 14. 

Hana Meličková. Herecká filmografia. [online] IN:
Česko-Slovenská filmová databáze. Dostupné na internete: <http://www.csfd.cz/tvurce/13952-hana-melickova/>.

– Lucia Valková –